Rast ľudskej populácie
Napriek tomu že pôvodná populácia predkov človeka i samotného druhu Homo sapiens v dobách pred neolitickou revolúciou žili v súlade s okolitým prostredím a početnosť jednotlivých skupín bola zrejme obmedzovaná bežnými faktormi prostredia (dostupnosťou potravy, klimatickými podmienkami), potom po ústupe poslednej ľadovej doby, s prechodom k usadnutému spôsobu života, rada týchto limitujúcich podmienok vymizla. Dostatok potravy (pestovanie poľných plodín a chov domácich zvierat) a možnosť stáleho úkrytu a tým dokonalejšia starostlivosť o potomstvo, boli zásadnými faktormi pre ďalší rast populácie. Mierne klimatické podmienky naviac umožnili postupné rozširovanie poľnohospodárskej pôdy, a teda aj sťahovanie človeka do ďalších oblastí a otupili tak ostrie pravdepodobnej konkurencie jednotlivých skupín. Početnosť usadenej ľudskej populácie sa zrejme v minulosti nikdy nepriblížila ku hranici nedostatku potravy, priestoru, úkrytov, miest pre rozmnožovanie. Ďalšiemu rastu teda nič nestálo v ceste.
Ukazuje sa, že neolitická revolúcia bola skôr dôsledkom vhodnej klímy, ako nejakého vývojového skoku v ľudskom vývoji. Z retrospektívnych štúdií vyplýva, že približne pred 15000 rokmi, teda na samom počiatku poľnohospodársko-pastvinového obdobia, bolo na zemi iba asi 5-15 miliónov obyvateľov. Od tejto doby ľudská populácia stále rastie. Pretože sa rozmnožovania zúčastňuje stále väčší počet jedincov, pribúda novo narodených exponencionálne. Za normálnych podmienok sa v každej populácii exponencionálny rast postupne spomaľuje, v závislosti na nosnej kapacite prostredia. Nie však zatiaľ v prípade človeka.
Zdá sa, že zvyšovanie počtu obyvateľov v posledných storočiach súvisí s civilizovanosťou v spoločnosti. Markantný rast je totiž zaznamenaný predovšetkým od fázy industrializácie. Dôkladná starostlivosť o potomkov, zabezpečenie potravy a predovšetkým lekárska starostlivosť sú hlavnými podpornými faktormi rastu.
Podobne ako u prirodzených populácií iných živočíchov hrajú zásadnú roľu pri raste ľudskej populácie dva ukazovatele. Je to natalita – pôrodnosť a mortalita – úmrtnosť. Natalita a mortalita sa obvykle vyjadrujú ako počet narodených, prípadne zomrelých jedincov na 1000 obyvateľov za rok. Z rozdielu natality a mortality je možné ľahko odhadnúť prírastok, ktorý sa vyjadruje v percentách celej populácie za rok. Priemerný prírastok za určité obdobie je možné vypočítať z počtu jedincov na počiatku sledovaného obdobia a na jeho konci. Ak si vezmeme napríklad hodnotu 500 miliónov obyvateľov na začiatku nášho letopočtu a porovnáme s počtom v roku 1800 (1 miliarda) dostaneme pre toto dlhé obdobie , v ktorom sa počet obyvateľov zdvojnásobil, priemerný ročný prírastok je 0,05%. Pre obdobie medzi rokom 1800 a 1930, kedy pribudla na Zemi ďalšia miliarda, je to už 0,07% priemerného ročného prírastku. Zatiaľ najväčšie hodnoty dosiahol priemerný prírastok v období medzi rokmi 1960 a 1970 (2,22%).
Priemerný prírastok môže taktiež napovedať niečo o ďalšom raste. Pre hodnotu prírastku je možné veľmi jednoducho stanoviť aj dobu potrebnú na zdvojenie danej populácie. Napríklad v roku 1992 sa narodilo na 1000 osôb na Zemi 27 detí (natalita 2,7% za rok) a v rovnakom období 10 ľudí z 1000 zomrelo (mortalita 1% za rok), potom čistý ročný prírastok je 1,7%. Pri súčasnom prírastku (1,7%) je teda doba zdvojnásobenia zodpovedajúca približne 40 rokom. To znamená, že v roku 2035 bude pri zachovaní súčasných trendov na Zemi takmer 12 miliárd obyvateľov.
Ukazuje sa, že hlavným hnacím motorom exponenciálnej populačnej explózie nie je vzrast pôrodnosti ale predovšetkým pokles úmrtnosti. Významným faktorom je aj predlženie dĺžky života. Hlavnými príčinami poklesu úmrtnosti predovšetkým v rozvojových krajinách je zvýšená dostupnosť relatívne lacných základných liekov a zvýšená zdravotná starostlivosť.
Pri dôkladnom skúmaní problematiky rastu ľudskej populácie sa dá zistiť, že rast na svete nie je rovnomerný. Niektoré krajiny už majú hlavnú fázu rastu za sebou, v iných počet obyvateľov stále rastie. Demografické analýzy odhalili jeden zo základných momentov, ktorý môže ľudstvo pred preľudnením zachrániť. Krajiny v ktorých sa pôrodnosť a úmrtnosť takmer vyrovnali, sú ekonomicky vyspelé krajiny s vysokou úrovňou lekárskej starostlivosti a zo systémom sociálnych istôt vo forme peňazí, podpôr, poistenia, s vysokou zamestnanosťou žien a kvalitnou úrovňou vzdelania. Tieto väčšinou západné krajiny už prešli tzv. demografickou revolúciou. Je to dlhodobý pokles počtu detí v rodine, zvýšenie veku matiek a ich nízka pôrodnosť aj úmrtnosť. Niektoré krajiny sa nachádzajú v prvej fáze demografického prechodu. Pre tie je síce typická nízka úmrtnosť vďaka zlepšenej lekárskej starostlivosti, ale pretrváva pomerne vysoká pôrodnosť. Postavenie ženy je chápané ako rola rodičky. Uplatnenie žien je v zamestnaní nízke. Tradícia vyžaduje vysoký počet detí v rodine a častý je odpor proti plánovaniu rodiny a antikoncepcii. To je prípad mnohých krajín v Ázii a Latinskej Amerike. Na druhej strane sú krajiny chudobného Juhu (rozvojové krajiny), ktoré majú vysokú pôrodnosť, ale taktiež relatívne vysokú úmrtnosť. Zatiaľ je veľmi ťažké určiť kedy prejdú všetky krajiny sveta demografickou revolúciou a kedy sa počet obyvateľov na Zemi ustáli.
Samotné počty obyvateľov na Zemi však hovoria len málo o pôvodných javoch zvyšovania populácie a zvlášť o jej rozložení v priestore. Takmer nulový rast vykazujú krajiny , ktoré necelých 10% svetového obyvateľstva. Medzi ne patrí aj Slovenská Republika. K najväčšiemu rastu počtu ľudí dochádza v krajinách tretieho sveta, teda v oblastiach, kde klimatické podmienky a stabilita ekosystému nedovoľujú ďalšie zvyšovanie produkcie potravín, a ak áno tak na úrok unikátnych častí prírody (tropické dažďové lesy, savany,...)
Koncentrácia priemyslu a vznik obchodných a politických centier sú hlavným dôvodom toho, že sa v rozvojových štátoch z chudobného vidieka vo veľkých množstvách sťahuje do miest vidiecke obyvateľstvo. Zvyšovanie počtu obyvateľov miest a rozširovanie zastavanej plochy bude zrejme jeden z hlavných problémov tretieho tisícročia.