Narúšanie ozónovej vrstvy
Ako časť slnečného žiarenia, ktorému je Zem vystavená, prúdia zo slnka taktiež ultrafialové (UV) žiarenie. Je to žiarenie, ktorého kratšie vlnové dĺžky (UVC 180-280nm, UVB 280-320) sú pre život nebezpečné, ďalšie vlnové dĺžky sú neškodné alebo sú tolerované organizmami(UVA 320-400nm). Toto žiarenie dopadá na vrchnú vrstvu atmosféry a vo výške 15-50km nad povrchom(vo stratosfére) sa stretáva s molekulami kyslíka. Energia UV žiarenia s vlnovou dĺžkou medzi 180-240nm(UVC) rozbíja dvojatómové molekuly kyslíka na jednotlivé atómy. Tie sú vysoko reaktívne a reagujú s inými dvojatómovými molekulami kyslíku a tak tvoria molekulu trojatómovú- ozón. Energia ultrafialového žiarenia s väčšou vlnovou dĺžkou (okolo 280-320nm UVB) naopak ozón rozkladá. Tento proces je v rovnováhe a žiarenie ktorého energia sa takto v reakciách kyslíka a ozónu premení na teplo, neprechádza vo väčšom množstve na povrch Zeme a nemôže tak poškodzovať živé organizmy. Oblasti vo výškach medzi 15-50km, kde je koncentrácia ozónu najväčšia, asi 6-8ppm (1012molekúl v 1cm3) nad zemským povrchom nazývame ozónová vrstva. Sila tejto vrstvy je však v skutočnosti vlastne mizivá. Keby bol všetok ozón sústredený do jednej kompaktnej vrstvy na povrchu Zeme, vznikla by vrstva o hrúbke iba 3mm ozónu.
Niektoré látky produkované v prirodzených procesoch, ale predovšetkým mnoho látok ktoré vyrába človek, sa postupne dostávajú do vyšších vrstiev atmosféry- do stratosféry- a majú tú vlastnosť že rozkladajú ozón. Znižovanie koncentrácie ozónu v ozónovej vrstve je populárne označované „ozónovou dierou“. V oslabenej vrstve ozónu je potom zachyteného menej žiarenia UVB, ktoré potom môže prenikať na zemský povrch. Vysoké dávky UV žiarenia tohto vlnového žiarenia tlmí fotosyntézu, môže poškodzovať citlivé bunky sietnice oka, zvyšujú výskyt rakoviny kože a spôsobovať mnoho iných problémov. Medzi látky ktoré majú najväčší vplyv na poškodzovanie ozónu patria predovšetkým tzv. freóny (chlorované a flouruvané uhľovodíky- CFC) Najmä atómy chlóru ale taktiež aj brómu a fluóru prudko reagujú s ozónom a po niekoľkých reakčných krokoch sa uvoľňujú. Pôsobia ako katalyzátory a môžu do reakcie s ozónom vstupovať opakovane. Bolo preukázané, že jeden atóm chlóru môže poškodiť až niekoľko desiatok tisíc molekúl ozónu. Na katalytickej deštrukcii ozónu sa podieľajú tiež oxidy dusíka, predovšetkým NO.